Dokazovanie v trestnom konaní sa odvíja od zásad dokazovania, ktoré patria medzi základné zásady trestného konania. V širšom kontexte majú zásady dokazovania aj určitú nadväznosť na niektoré ďalšie základné zásady trestného konania, najmä na všeobecné zásady trestného konania, resp. zásady platiace pre celé trestné konanie, napr. na právo na spravodlivý proces či právo na obhajobu, pretože práve od zákonnosti dokazovania do značnej miery závisí zákonnosť a spravodlivosť celého trestného konania. Nerešpektovanie, resp. porušovanie procesných pravidiel/štandardov pri vykonávaní dôkazov by znamenalo také procesné chyby, že trestné konanie, v ktorom by sa vyskytli, by nespĺňalo parametre zákonnosti ani spravodlivosti.

Výber obsahuje 68 rozhodnutí k zásade náležitého zistenia skutkového stavu, k zásade voľného hodnotenia dôkazov, k zásade prezumpcie neviny, k právu na obhajobu a k zásade „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného), k nezákonným dôkazom a k zásade „nemo tenetur se ipsum accusare“ (nikto nie je povinný obviniť sám seba) a tiež k zásade bezprostrednosti.

Predkladaný výber 82 súdnych rozhodnutí je zameraný na hmotnoprávne aj trestno-procesné otázky znaleckého dokazovania.

Znalecké dokazovanie tvorí neodmysliteľnú súčasť dokazovania v trestnom konaní. Nielen v zmysle výsluchu znalca či čítania znaleckého posudku na hlavnom pojednávaní, ale aj v širších súvislostiach – hmotnoprávnych aj trestno-procesných.

Z hmotnoprávneho hľadiska môže byť znalecké dokazovanie zamerané na skúmanie podmienok trestnej zodpovednosti (napr. otázky príčetnosti páchateľa v čase spáchania trestného činu) alebo na zisťovanie jednotlivých skutkových okolností, ktoré tvoria objektívnu stránku konkrétneho trestného činu. Neraz ide o zložité odborné otázky, ktoré nemôžu orgány činné v trestnom konaní a trestné súdy posúdiť sami a ktoré si vyžadujú odbornú (vedeckú) analýzu či expertízu.

Z trestno-procesného hľadiska je zase nevyhnutné skúmať zákonnosť znaleckého dokazovania, pretože zákonnosť je vlastnosť dôkazu, ktorá sa týka akéhokoľvek dôkazu vrátane znaleckého posudku alebo odborného vyjadrenia. Trestno-procesné hľadisko znaleckého dokazovania, samozrejme, zahŕňa aj ďalšie trestno-procesné aspekty dokazovania, ktoré sa týkajú napríklad zákonnosti priberania znalcov, výsluchov znalcov, čítania znaleckých posudkov, resp. odborných vyjadrení a hodnotenia znaleckých posudkov, resp. odborných vyjadrení v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov.

Predkladaný výber zo súdnych rozhodnutí je zameraný na tieto i niektoré ďalšie hmotnoprávne a trestno-procesné otázky znaleckého dokazovania. Právnikovi, ktorý sa venuje trestnému právu, môže pomôcť zorientovať sa v dôkazných súvislostiach v trestných veciach, ak sa na dokazovaní podieľajú znalecké ústavy, znalci či rôzni experti.

Výsluch svedka patrí k najčastejšie vykonávaným dôkazným prostriedkom, ktorý sa vykonáva prakticky v každej trestnej veci. Osoba svedka, ktorá svojimi zmyslami vnímala relevantné skutočnosti tvoriace predmet dokazovania v konkrétnej trestnej veci, je prameňom dôkazu. Jej výsluch zasa dôkazným prostriedkom, prostredníctvom ktorého vypočúvajúcemu sprostredkuje („odovzdá“) informácie dôležité pre trestné konanie, ktoré pre orgány činné v trestnom konaní a súdy majú z hľadiska dokazovania dôkaznú hodnotu. Výpoveď svedka je preto dôkazom, ktorý výrazným spôsobom prispieva k objasneniu trestného činu a zisteniu jeho páchateľa, ktorému tak môže byť uložený spravodlivý trest.

Tento výber judikatúry a súdnych rozhodnutí, predkladaný čitateľovi, zahŕňa relevantné, systematicky usporiadané tematické okruhy týkajúce sa svedka a jeho výsluchu v trestnom konaní. Ide napríklad o povinnosť mlčanlivosti, právo svedka odoprieť výpoveď, zákaz výsluchu svedka, zákonnosť a kontradiktórnosť výsluchu svedka vrátane ústavno-právnych štandardov kontradiktórnosti výsluchu svedka, ktorá priamo súvisí s právom obvineného na spravodlivé súdne konanie, ďalej prítomnosť advokáta pri výsluchu svedka, rozpory vo výpovediach svedka a čítanie zápisníc o jeho predchádzajúcej výpovedi (výpovediach), krivú výpoveď a krivú prísahu, či takpovediac špecifické prípady výsluchov svedkov, ako napríklad výsluchov svedkov mladších ako 18 rokov či výsluchov utajených svedkov či agentov, čo je tematika, ktorá sa týka aj problematiky ochrany svedka.

Výber 55 súdnych rozhodnutí zahŕňa relevantné, systematicky usporiadané tematické okruhy týkajúce sa svedka a jeho výsluchu v trestnom konaní. Ide napríklad o povinnosť mlčanlivosti, právo svedka odoprieť výpoveď, zákaz výsluchu svedka, zákonnosť a kontradiktórnosť výsluchu svedka vrátane ústavno-právnych štandardov kontradiktórnosti výsluchu svedka, ktorá priamo súvisí s právom obvineného na spravodlivé súdne konanie, ďalej prítomnosť advokáta pri výsluchu svedka, rozpory vo výpovediach svedka a čítanie zápisníc o jeho predchádzajúcej výpovedi (výpovediach), krivú výpoveď a krivú prísahu, či špecifické prípady výsluchov svedkov, ako napríklad výsluchov svedkov mladších ako 18 rokov, výsluchov utajených svedkov či agentov.

Pri spracovaní tohto výberu súdnych rozhodnutí autor vychádzal z toho, že osoba, proti ktorej sa vedie trestné konanie a ktorá sa v závislosti od štádia trestného konania označuje ako podozrivá, obvinená, obžalovaná a odsúdená, disponuje najväčším penzom informácií o trestnom čine, ktorý sama spáchala. Iba páchateľ trestného činu najlepšie vie, aký mal motív spáchať trestný čin, ako sa na trestný čin pripravoval, čo robil bezprostredne pred spáchaním trestného činu, akýmspôsobom spáchal trestný čin, ako sa ho prípadne snažil utajiť a čo robil bezprostredne po jeho spáchaní. Svedkovia sú spravidla schopní svedčiť iba o niektorých epizódach jeho konania v rámci skutkového deja, ktoré vnímali svojimi zmyslami a ktoré sa odrazili v objektívnej realite. Vyšetrovatelia, znalci a technici prostredníctvom vyhľadávania, zaisťovania a dekódovania kriminalistických stôp sú zasa schopní až následne objasniť páchateľom spáchaný trestný čin na základe zmien – kriminalistických stôp – ktoré páchateľ trestného činu spôsobil (vytvoril) svojím konaním. Objasňovanie trestného činu je totiž objasňovanímminulej udalosti – dovolím si povedať, že to do značnejmiery platí aj pre situácie, v ktorých sú páchatelia prichytení pri páchaní trestných činov alebo bezprostredne po ich spáchaní. (Od výsledkov práce policajtov, znalcov a technikov zasa závisí nielen objasnenie trestných činov a zistenie ich páchateľov, ale aj unesenie dôkazného bremena prokurátormi v konaniach pred súdom.)

Berúc do úvahy všetky tieto skutočnosti sa autor domnieva, že výsluch obvineného (osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie) je nezastupiteľným dôkazným prostriedkom, prostredníctvom ktorého môžu orgány činné v trestnom konaní a trestné súdy získať informácie, ktoré by inak nezískali, resp. ktorých získanie iným spôsobom by bolo o poznanie náročnejšie (z kriminalistického i trestno-procesného hľadiska).

Samozrejme, že obvinený si môže zvoliť aj pasívnu formu obhajoby a využiť svoje právo nevypovedať, ale to nič nemení na fakte, že ak by sa rozhodol vypovedať, mohol by svojou výpoveďou poskytnúť orgánom činným v trestom konaní a trestným súdom nenahraditeľné informácie o trestnom čine.

Ak sa však rozhodne vypovedať, pre jeho výsluch platia medzinárodné, ústavno-právne i trestno-procesné štandardy, pri ktorých dodržaní môže byť jeho výsluch považovaný za zákonný a ktoré sú o. i. zahrnuté v tejto zbierke súdnych rozhodnutí. No nielen na výsluch obvineného je zameraná táto zbierka súdnych rozhodnutí. Zaoberá sa právami obvineného vo všeobecnosti ako subjektu trestného konania, právami obvineného pri jeho výsluchu i pri vykonávaní iných dôkazov, ako napr. pri výsluchu svedkov alebo iných dôkazov. Bez ohľadu na to, či je právo na obhajobu realizované prostredníctvom materiálnej obhajoby alebo formálnej obhajoby. A bez ohľadu na to, či tieto dôkazy svedčia v prospech obvineného alebo v jeho neprospech.

Výber 60 súdnych rozhodnutí je zameraný na výsluch obvineného, ale tiež na súvisiace práva obvineného vo všeobecnosti ako subjektu trestného konania, a tiež na práva obvineného pri jeho výsluchu i pri vykonávaní iných dôkazov, ako napr. pri výsluchu svedkov alebo iných dôkazov.

Predkladaná zbierka 70 súdnych rozhodnutí k poškodenému a obeti trestnej činnosti, čo už, mimochodom, nie je len kriminologický, ale aj trestno-procesný pojem (obzvlášť zraniteľná obeť), sa v prvom rade zameriava na samotného poškodeného, jeho procesné postavenie v trestnom konaní a uplatňovanie trestno-procesných práv atď.

Podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda, alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má o. i. právo v prípadoch ustanovených týmto zákonom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny a prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má právo záverečnej reči a právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.

Zbierka súdnych rozhodnutí je prehľadne členená na tri časti. V prvej časti sú súdne rozhodnutia zamerané na trestno-procesné postavenie poškodeného, jeho práva a trestno-procesné úkony, ktoré poškodenému Trestný poriadok umožňuje realizovať v trestnom konaní. V druhej časti nazvanej Poškodený z pohľadu posudzovania zavinenia a iných okolností súvisiacich s trestnými činmi sú zaradené súdne rozhodnutia, ktoré sa týkajú niektorých druhov škôd, a to aj z hmotno-právneho hľadiska v súvislosti s kvalifikovanými skutkovými podstatami, a tiež niektorých ďalších podistým špecifických otázok. Tretia časť je zameraná na náhradu škody a vymáhanie náhrady škody.

V procese dokazovania sa orgány činné v trestnom konaní a trestné súdy môžu neraz ocitnúť v dôkaznej núdzi, v ktorej, pri splnení príslušných zákonných podmienok, im Trestný poriadok umožňuje použiť prostriedky zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie – informačno-technické prostriedky (napríklad odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky) a prostriedky operatívno-pátracej činnosti (napríklad agent).

S prostriedkami zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie sú nevyhnutne spojené zásahy do základných práv a slobôd, najmä do práva na súkromie, preto predkladaný výber 56 súdnych rozhodnutí čitateľovi ponúka základný prehľad rozhodnutí Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR, z komparatívneho hľadiska aj Najvyššieho súdu ČR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Táto judikatúra predovšetkým obsahuje relevantný výklad práva na súkromie a základné zásady, ktoré súdy aplikujú pri posudzovaní legitimity a legality zásahov do práva na súkromie prostriedkami zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie.

Predkladaný výber súdnych rozhodnutí ďalej obsahuje rozhodnutia, v ktorých sa súdy zaoberali konkrétnymi výkladovými, resp. aplikačnými problémami. Pri odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky je to napríklad použiteľnosť záznamu v inej trestnej veci, pri agentovi je to napríklad otázka právomoci agenta, konkrétne zákonné podmienky policajnej provokácie.

Efektivita a predvídateľnosť rozhodovania je základným princípom, od ktorého by sa mal odvíjať procesný postup súdu pri riešení civilných sporov. V súvislosti s tým dielo poskytuje osobitný komentár k vybraným častiam Civilného sporového poriadku, ktorý je zameraný na právnu prax a zvládanie vybraných situácií, ktoré v priebehu sporového konania môžu nastať. Zameriava sa na to, ako by mali súd a sporové strany pristupovať k výkladu procesných inštitútov a ako v spore postupovať s cieľom rýchleho a efektívneho postupu vo veci.

Toto dielo nie je možné považovať za doktrinálny výklad procesného kódexu, ale za skúsenosti autora pri jeho aplikovaní. Čitateľ v publikácii nájde množstvo príkladov, vzorov, ako aj poznatkov zo súdnej praxe. Úlohou autora bolo priblížiť odlišný prístup k sporom oproti zaužívanej súdnej praxi, ktorá sa, žiaľ, vyznačuje naďalej neprimeranou dĺžkou konania. V publikácii je poskytnutý návod, ako docieliť správnu aplikáciu koncentrácie konania, zachovať zásadu rozhodnutia na prvom pojednávaní, kedy použiť predbežné prejednanie sporu so zameraním na osobitnú poučovaciu povinnosť súdu, ktorá v podmienkach právnej doktríny na území Slovenskej republiky ešte nebola doposiaľ dostatočne spracovaná. V nadväznosti na to autor poskytuje výklad postupu súdu, ktorý by mal zodpovedať sociálnej koncepcii sporového konania a prostriedky na presadenie pozície tzv. silného sudcu. Vymedzuje rozsah, v akom sú strany sporu zodpovedné za výsledok sporu s poukazom na ich procesné povinnosti.

Z obsahového hľadiska publikácia čerpá tiež zo zahraničnej právnej úpravy, súdnej praxe a právnej doktríny v Českej republike, kde došlo k presadzovaniu moderných inštitútov sporového konania skôr ako na území Slovenskej republiky. Výklad diela sa týka najmä civilného sporového konania na súde prvej inštancie, pretože podľa názoru autora ide o ťažiskovú časť sporového konania.

Dielo je určené predovšetkým sudcom, vyšším súdnym úradníkom, advokátom a v neposlednom rade aj právnej teórii. Tým nie je vylúčené, že nájde svoje miesto aj u poslucháčov (študentov) právnických fakúlt ako pomôcka pri štúdiu, ako môže civilné sporové konanie v praxi vyzerať.

 

V porovnaní s predchádzajúcim 4. vydaním diela sú v 5. aktualizovanom vydaní zapracované všetky zmeny a aktualizované aj uvádzané súvisiace predpisy tak, aby zodpovedali právnemu stavu k 15. 8. 2021. Veľký komentár je doplnený o novú judikatúru, čím stúpa jeho informačná hodnota pre čitateľa.

Pokiaľ ide o systematiku spracovania komentára, k jednotlivým ustanoveniam zákona sa uvádzajú súvisiace medzinárodné zmluvy a predpisy EÚ, súvisiace právne predpisy SR, súvisiace ustanovenia, vzťah k iným ustanoveniam, komentáre, judikatúra. Dielo má všetky predpoklady stať sa publikáciou, ktorá bude obohatením trestnoprávnej teórie i praxe orgánov činných v trestnom konaní a justície.